Ako si všedný deň urobiť krajším

Autor: Ľubica Slošiarová | 9.7.2011 o 18:18 | (upravené 10.7.2011 o 10:11) Karma článku: 5,92 | Prečítané:  1165x

Sledujem dianie v našej spoločnosti, špecifiká politických "tančekov", dopady na bežného občana. Poviem vám, nič pozitívneho na mňa z týchto aktualít neplynie. Skôr naopak. Kladiem si otázky, hľadám odpovede. Ale závery - nič moc. Navyše - keď počúvam argumentácie niektorých hovorcov, poslancov či ministrov - prvé ma často napadne: To si fakt myslia, že poslucháči/diváci majú "íkvé tykve"???? Nie - musím ísť na to inak. Musím si sama nájsť (alebo zrežírovať) tie pekné životné chvíľky - aby som trošku eliminovala negatíva zvonka. Inak ma negatíva zožerú.

Takáto chvíľka prišla včera. Sedela som v čakárni u lekára - špecialistu. Do ambulancie nastúpil pre mňa neznámy lekár, ktorý nahradil môjho bývalého. Slovo dalo slovo, so spolučakateľkami sme si vymieňali názory a tak som sa dozvedela, že v rovnakej neistote - čo ma čaká za dverami - v ambulancii - nie som sama.
Jedna z nás, rovnako "vyplašených", šla dovnútra prvá. Po dlhšom čase, keď nastal pohyb a výmena medzi tými kto von, kto dnu - odchádzajúca stihla spomenúť, že bola pozitívne prekvapená prístupom lekára. Po niekoľkých nových výmenách - dnu von, dnu von - prišiel aj môj čas ísť dnu. Šla som s maličkou dušičkou. Veď - kto by išiel ako hrdina do neznámeho a s neistým výsledkom?
Moja skúsenosť s novým lekárom bola rovnako pozitívna. Hneď systém po vstupe do ambulancie bol iný ako u predchádzajúceho lekára. K tomu - upokojujúci až láskavý prístup lekára i jeho sestry - boli pre mňa, napriek nepríjemnému vyšetreniu - akýmsi balzamom po predchádzajúcich stresoch. Nakoniec som nešetrila slovíčkom "suupper" - ešte pri posledných inštrukciách sestričky - že sa i ona usmievala.:)

Pri odchode z ambulancie, v čakárni už bola "mela" nových čakajúcich. Aby som nezavadzala, nasmerovala som sa priamo von. Na chodbe som si však spomenula: i ďalšia čakateľka (cca v mojom veku) tam rovnako sedí ako na klincoch a nevie ešte, čo bude ďalej vo vnútri. Osvietila ma myšlienka: vráť sa a podeľ sa s ňou, aby už išla dovnútra pokojnejšia.
Tak som aj urobila. Vrátila som sa do čakárne, prisadla si na práve uvoľnenú stoličku vedľa nej. Potichu som sa zdôverila so svojou skúsenosťou i stručne opísala nový systém v ambulancii. Veľmi mi ďakovala za to, že som sa vrátila a podelila sa s ňou. Už bude pokojnejšia čakať, keď vie, čo bude vo vnútri. S úsmevom - skoro ako staré známe - sme sa rozlúčili. Hoci sme sa videli prvýkrát - a možno aj posledný. Odchádzala som s dobrým pocitom, že som niekomu i ja máličko pomohla.

Všedný deň, ale o kúsok krajší. Keď človek vníma ľudskosť, vďačnosť, tie drobné pozitíva - "pochutiny" žitia...
A najmä - keď sa sám nenechá pohltiť iba vlastnými, celospoločenskými či globálnymi problémami... ;)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.


Už ste čítali?